Menu

teória
Všeobecné základy improvizácie

nobanner

IMPROVIZÁCIA – Pod týmto pojmom sa chápe bezprostredné, pohotové vytváranienových melódií“ – okamžite a priamo pri hre. Okrem výnimočnej tzv. free improvizácie, kde nie je často daná ani tónina ani rytmus, ide väčšinou o tzv. „organizovanú improvizáciu„.

Organizovaná improvizácia má súvislosť s danou témou alebo prinajmenšom prebieha nad viac-menej pevným harmonicko-rytmickým podkladom. Organizovanú improvizáciu môžeme rozdeliť na vertikálnu alebo horizontálnu.

Vertikálna improvizácia – uprednostňuje viac danú harmonickú schému, improvizujeme teda v užšej väzbe na jednotlivé akordy, dalo by sa povedať akoby „na každý akord zvlášť“, v príslušných tóninách jednotlivých konkrétnych akordov.

Horizontálna improvizácia – viacej uprednostňuje hľadisko melodické a teda momentálne vznikajúcu melódiu vytváranú improvizátorom. Prebieha v jednej tónine a jej väzba na daný sled akordov v doprovode je voľnejšia.

Vertikálne môžeme improvizovať vždy, ak vieme tóny našej improvizácie prispôsobiť tónom, z ktorých sú zložené hrané akordy. Horizontálnu improvizáciu uplatňujeme hlavne vtedy, ak sú akordy hrané v téme /v doprovode/ v blízkej príbuznosti /napr. Tonika, Subdominanta, Dominanta atp…/ alebo sa monotónne opakujú…

Akordy v najbližšej príbuznosti sú akordy postavené na jednej stupnici – tzv. doškálne akordy. Improvizácia však často využíva aj cudzie tóny, ktoré akordy hrané v téme neobsahujú. Čím menej je spoločných tónov s práve zaznievajúcim akordom, alebo akordami v slede, tým viac je improvizácia vonku – mimo. Takto môžeme rozdeliť improvizáciu na vonkajšiu a vnútornú.

V skutočnosti, pri praktickom improvizovaní sú využívané v určitom pomere, v určitej miere viac-menej všetky spomínané spôsoby, ktoré sa počas improvizácie menia a dopĺňajú. Dobrý a skúsený improvizátor vie, že by mala byť v každom prípade určitá rovnováha medzi všetkými týmito spôsobmi improvizácie, ovláda stupnice, akordy, základy harmónie a harmonizácie, učí sa riffy dobrých gitaristov a tým zbiera skúsenosti. Tie sa množia a potom stačí momentálny nápad, ktorý je tak dobrý, že často prekvapí aj samotného improvizátora.

Talent spojený s teoretickými znalosťami a pravidelným cvičením a zdokonaľovanie tehniky hry, to je kľúč k získaniu dobrej improvizátorskej rutiny. Ak pripojíme k tomu feeling /cítenie/ a myslenie a sme na najlepšej ceste k úspechu. Ako dobre improvizovať? Na túto otázku neexistuje priama odpoveď, tak ako neexistuje recept, ako „jedine správne“ improvizovať. Chce to trpezlivosť, cvik a skúsenosti. A okrem toho každý máme svoju cestu.

V ďalšom si niektoré veci s vyššie uvedeného ozrejmime na jednoduchom príklade s diatonickou dur od „C.

TÓNY AKORDICKÉ, MELODICKÉ a CUDZIE – Naučíme sa jednoducho poznať a určiť kam patria „tóny melódie“ (v podstate môže melódiu nahrádzať aj aktuálne improvizovanie), ktoré aktuálne „bežia“ nad harmonickým podkladom…

Vychádzajme so stupnice „C dur„: c – d – e – f – g – a – h. Toto sú tóny stupnice, ktoré môžu byť počas hry v melódii tónmi akordickými alebo melodickými. Postavme si na tejto stupnici jednoduchú harmóniu vo forme hramonického (kadenčného) podkladu (KADENCIA = súbor troch základných akordov, postavených na danej stupnici terciovým systémom:

T = tónika (I.stupeň) C (C dur) c – e – g
S = subdominanta (IV.stupeň F (F dur) f – a – c
D = dominanta (V.stupeň G (G dur) g – h – d

Vytvorme „sled akordov“ ako harmonický podklad, napr v 4/4 takte 4 takty: / C / F / G / C /

V prvom takte hráme C dur s tónmi c-e-g, to znamená, že tieto tóny sú v danom okamihu (takte, kým trvá tento akord) AKORDICKÉ.

Ostatné tóny stupnice C dur (d, f, a, h) sú v tomto takte – trvania akordu C dur MELODICKÉ.

Ak by sa v melódii vyskytli ešte iné tóny (v tomto prípade nejako chromaticky pozmenené, napr.: cis, dis, fis, gis, ais, des, es, ges, as, hes…), tak tieto tóny sú mimo stupnice C dur a sú pre ňu CUDZIE.

Ak prejdeme na druhý takt, kedy bude aktuálny akord F dur, tak situácia sa opakuje, s tým, že AKORDICKÝMI tónmi sa stávajú tóny akordu, tj: „f – a – c“ a ostatné tóny stupnice d, e, g, h sú v danom momente MELODICKÉ. CUDZIE tóny zostávajú rovnaké ako u C dur, nakoľko sa jedná o tóny s chromatickej stupnice, mimo našej aktuálnej stupnice.

ak-mel-cudz-tony

A JE TU PRE VÁS ÚLOHA:
Skúste určiť, ktoré tóny su AKORDICKÉ, MELODICKÉ a CUDZIE v tónine G dur (stupnica G dur), tóny: g – a – h – c – d – e – fis. Určite to na sled týchto akordov: G / D / G / C /, určite kam patria jednotlivé tóny, v priebehu tých naznačených taktov, alebo to popíšte všeobecne, kedy to ako bude pri jednotlivých akordoch. Je to jednoduché a keď to zvládnete, ideme zase o kus ďalej.

CUDZIE TÓNY v melódii – Toto je doslova alchýmia a preto na začiatok si poukážeme na najjednoduchšie prípady a najčastejšie sa vyskytujúce sa v bežnej hráčskej melodike. Pomenovali a popísali sme si predtýmto AKORDICKÉ a MELODICKÉ tóny, takže toto by vám problém už robiť nemalo, ak áno, podstúpte lobotómiu :). Teraz vážne, v našom príklade v stupnici C dur (diatonická dur) musíme teraz dať bokom materiál stupnice (c-d-e-f-g-a-h) a zostane nám zbytok čo zostáva v chromatickej rade.

Najskôr podľa obrázku porovnajte chromatickú a diatonickú radu:

diatonicka_radaCUDZIE TÓNY ako prechodové alebo striedavé.

Cudzie tóny sa najčastejšie vyskytujú na „ľahké doby„, sú v kratšom trvaní a častokrát fungujú ako „prechodové“ alebo „striedavé“ tóny. V našom príklade v C dur stupnici:

sled tónov „c – cis – d“ (tón „cis“ je prechodový tón keď melódia smeruje nahor).
sled tónov „d – cis – c“ (tón „cis“ je prechodový tón keď melódia smeruje nadol).

alebo: sled tónov „g – gis – g“ (tón „gis“ je striedavý tón k tónu „g“).

REZUMÉ – K vytvorieniu „geniálnej melódie“ (improvizačného riffu, či motívu) samozrejme treba viac, ako poznať uvedené veci. Tieto znalosti iba „napomáhajú“ (aj keď niekedy dosť výrazne) k tomu, aby bol gitarista invenčný. Dôležitým faktorom je aj intuícia, predstavivosť, momentálny nápad, skúsenosti, databáza motívou a riffov v hlave gitaristu a toto všetko sa potom zmieša a môže vzniknúť niečo zaujímave. Vytvorené „zhluky tónov“ (nazval som to tak vulgárne) je treba ešte nejako „rytmicky usporiadať“ a toto je tiež kapitola sama o sebe, lebo ak sú tóny zaujmavé, ich rytmika k danej skladbe (harmonickému podkladu) ešte nemusí byť, alebo naopak môže byť tak dobrá, že to celé ešte umocní.

http://www.marianguitar.com/_improviz-vychodiska.html

M E L Ó D I A

Melódia patrí medzi najdôležitejšie zložky hudby. Ak poznáme základy harmónie, vzťahy medzi akordami a stupnicami, máme uľahčenú prácu pri chápaní, rozbore a samozrejme aj vlastnej tvorbe melódií. Hlavným stavebným kameňom melódieje motív alebo fráza.

MOTÍV – je najkratší melodický úsek, ktorý obsahuje len niekoľko tónov (približne tri až päť). Tento útvar má niekoľko charakteristík, ktoré určujú variabilitu a rôznorodosť tohto útvaru.
KONTÚRA – jej tvar a charakter určujú všetky tóny v rámci motívu. Označujeme ju schématickou lomenou čiarou.
RYTMUS – je určený dĺžkou jednotlivých tónov v motíve.
HLAVNÉ TÓNY – tvoria okrajové tóny motívu.
FRÁZA – Frázy sú kratšie úseky melódie, ktoré už vnímame ako relatívne uzavreté a z hľadiska hudobnej logiky samostatné resp. sebestačné (iba motív samotný na to spravidla nestačí). Presná hranica medzu motívom a frázou však neexistuje. Je preto niekedy možné považovať určité úseky skladby za dlhšie motívy (namiesto frázy) alebo iné zase za kratšie frázy (namiesto motívov).

http://www.marianguitar.com/melodia.html

Leave a Comment

You must be logged in to post a comment.